ONI nerozumejú svojej vlastnej prísahe
Vasil (meno je zmenené), bývalý výsadkár
ONI nerozumejú
svojej vlastnej
prísahe
Vasil (meno je zmenené),
bývalý výsadkár
Na rozdiel od väčšiny našich respondentov Vasil tvrdí, že augustové udalosti ho neprekvapili, ani následné udalosti v krajine. „Vedel som, že na to doplatíme. Mnohí ľudí sa Lukašenkovým slovám smiali a hovorili, že je to nezmysel. Ale keď som sa dopočul o streľbe, okamžite som si uvedomil, že to nebol vtip," povedal vojak vo výslužbe o slovách Aljaksandra Lukašenka 4. júna. Ten si vtedy spomenul na „svojho priateľa Rahmona", ktorý „vstúpil do hlavného mesta Tadžikistanu so samopalom." Tri dni jazdil Vasil autom po meste a z neho sledoval protesty. Nakoniec sa rozhodol 12. augusta - dosť.
Na rozdiel od väčšiny našich respondentov Vasil tvrdí, že augustové udalosti ho neprekvapili, ani následné udalosti v krajine. „Vedel som, že na to doplatíme. Mnohí ľudí sa Lukašenkovým slovám smiali a hovorili, že je to nezmysel. Ale keď som sa dopočul o streľbe, okamžite som si uvedomil, že to nebol vtip," povedal vojak vo výslužbe o slovách Aljaksandra Lukašenka 4. júna. Ten si vtedy spomenul na „svojho priateľa Rahmona", ktorý „vstúpil do hlavného mesta Tadžikistanu so samopalom." Tri dni jazdil Vasil autom po meste a z neho sledoval protesty. Nakoniec sa rozhodol 12. augusta - dosť.
Vasil sa pripravil na pouličnú konfrontáciu. Obul si vojenské topánky, vzal si stavebnú prilbu, nejaké potrebné veci a vojenskú uniformu. Ale 12. augusta, keď sa vlna násilia zastavila, vyšiel do mesta, až keď sa dozvedel, že sú tam aj ďalší výsadkári vo výslužbe. „Chcel som ľuďom ukázať, že bývalí výsadkári, my - tí, ktorí zložili prísahu - sme tu. A to, čo robia tí kukláči... Bola to veľká hanba," vysvetľuje. V uniforme spolu s niekoľkými desiatkami ďalších bývalých výsadkárov neraz vyšiel na protest a snažil sa udržiavať poriadok. 13. septembra, počas Pochodu hrdinov, sa pokúsili asi tri desiatky bývalých výsadkárov ochrániť demonštrantov neďaleko Moskovského nádvoria v hlavnom meste.
Vasil sa pripravil na pouličnú konfrontáciu. Obul si vojenské topánky, vzal si stavebnú prilbu, nejaké potrebné veci a vojenskú uniformu. Ale 12. augusta, keď sa vlna násilia zastavila, vyšiel do mesta, až keď sa dozvedel, že sú tam aj ďalší výsadkári vo výslužbe. „Chcel som ľuďom ukázať, že bývalí výsadkári, my - tí, ktorí zložili prísahu - sme tu. A to, čo robia tí kukláči... Bola to veľká hanba," vysvetľuje. V uniforme spolu s niekoľkými desiatkami ďalších bývalých výsadkárov neraz vyšiel na protest a snažil sa udržiavať poriadok. 13. septembra, počas Pochodu hrdinov, sa pokúsili asi tri desiatky bývalých výsadkárov ochrániť demonštrantov neďaleko Moskovského nádvoria v hlavnom meste.
„Snažili sme sa kryť ľudí, ale nebola to vojenská operácia, bolo nás veľmi málo. Bol som odtiahnutý, začal som sa aktívne brániť, ale bol som zbitý a dvaja kukláči ma odniesli do autobusu," vysvetľuje bývalý výsadkár, prečo nedali policajtom v civile tvrdší odpor. Dvaja policajti ho hodili do neďaleko zaparkovaného autobusu. Vasil sa spoliehal na osud, a tak sa spýtal vodiča, v ktorom vojenskom obvode slúžil, či náhodou neslúžili spolu. „V mojom obvode neboli žiadni zradcovia..." ukončil krátky rozhovor. Do autobusu nastúpili ďalší dvaja a začali ho biť.
„Snažili sme sa kryť ľudí, ale nebola to vojenská operácia, bolo nás veľmi málo. Bol som odtiahnutý, začal som sa aktívne brániť, ale bol som zbitý a dvaja kukláči ma odniesli do autobusu," vysvetľuje bývalý výsadkár, prečo nedali policajtom v civile tvrdší odpor. Dvaja policajti ho hodili do neďaleko zaparkovaného autobusu. Vasil sa spoliehal na osud, a tak sa spýtal vodiča, v ktorom vojenskom obvode slúžil, či náhodou neslúžili spolu. „V mojom obvode neboli žiadni zradcovia..." ukončil krátky rozhovor. Do autobusu nastúpili ďalší dvaja a začali ho biť.
Bili špecificky, mierili do zadnej časti hlavy a dole do chrbtice. „Zachránilo ma to, že v autobuse nebolo veľa miesta, kde by sa mohli zaháňať," spomína Vasil. Otočili ma a začali po mne dupať. Pochopil som, že to je koniec - musím si zachraňovať život. Dostal som sa do zajatia a musím konať podľa situácie." Bývalý výsadkár vysvetľuje, že kukláči potrebovali počuť výkriky a stonanie, no on len začal opakovať: „No, stačí chlapi, dobre, všetko." Po skončení bitky policajti nariadili Vasilovi, aby si vyzliekol vestu a pásikavé tričko, ktoré roztrhali. Po upokojení sa odviezli zadržaného do väznice Akrescina. Tam ho už nebili a sľúbili mu, že zavolajú lekára, avšak nezavolali. Prebehol len formálny súdny proces a nasledujúcich 14 dní muž strávil vo väznici v meste Žodzina.
Bili špecificky, mierili do zadnej časti hlavy a dole do chrbtice. „Zachránilo ma to, že v autobuse nebolo veľa miesta, kde by sa mohli zaháňať," spomína Vasil. Otočili ma a začali po mne dupať. Pochopil som, že to je koniec - musím si zachraňovať život. Dostal som sa do zajatia a musím konať podľa situácie." Bývalý výsadkár vysvetľuje, že kukláči potrebovali počuť výkriky a stonanie, no on len začal opakovať: „No, stačí chlapi, dobre, všetko." Po skončení bitky policajti nariadili Vasilovi, aby si vyzliekol vestu a pásikavé tričko, ktoré roztrhali. Po upokojení sa odviezli zadržaného do väznice Akrescina. Tam ho už nebili a sľúbili mu, že zavolajú lekára, avšak nezavolali. Prebehol len formálny súdny proces a nasledujúcich 14 dní muž strávil vo väznici v meste Žodzina.
Vasilova kresba
Väznica v Žodzine bola relatívne pokojná. Vasil trávil veľa času pri okne s knihou. Pamätá si každý detail. Dvojité mreže, prasknuté sklo, zvonka sivý a deravý celofán. Cez päťcentimetrovú dieru muž videl asfalt.

Pamätá si jedného strážnika. „Vyzeral na dvadsať rokov, chudý, kukla na ňom visela. Iba on chodil stále v kukle. Neustále mal pri sebe obušok a hľadal si príležitosť, ako ho využiť," smeje sa bývalý výsadkár. V jednu noc tento mladý policajt zobral bez odôvodnenia Vasilovi matrac. Ráno sa väzňov pýtal, či pochopili... život.
Väznica v Žodzine bola relatívne pokojná. Vasil trávil veľa času pri okne s knihou. Pamätá si každý detail. Dvojité mreže, prasknuté sklo, zvonka sivý a deravý celofán. Cez päťcentimetrovú dieru muž videl asfalt.

Pamätá si jedného strážnika. „Vyzeral na dvadsať rokov, chudý, kukla na ňom visela. Iba on chodil stále v kukle. Neustále mal pri sebe obušok a hľadal si príležitosť, ako ho využiť," smeje sa bývalý výsadkár. V jednu noc tento mladý policajt zobral bez odôvodnenia Vasilovi matrac. Ráno sa väzňov pýtal, či pochopili... život.
Vasil sa počas svojho uväznenia pokúsil zaznamenať si bitku, avšak pracovníci väznice Žodzina na to vyžiadali fax od jeho advokáta. Možnosť zavolať advokátovi, samozrejme, nebola. Už na druhý deň po jeho prepustení však zavolala vyšetrovateľka a ponúkla bitku zaznamenať. Muž usúdil, že po takomto stretnutí sa možno dlho nevráti domov. Bielorusko opustil na tretí deň po prepustení z väzenia.

Bývalý vojak sa domnieva, že vojaci časovej pohotovostnej služby skutočne nemajú na výber – musia poslúchnuť rozkaz. O špeciálnych jednotkách hovorí nasledovne: „Sú iba produktom ideologického zaobchádzania. My sme prisahali. Sú vojenskí ľudia, a je civilné obyvateľstvo. Nie sme zradcovia - sú to oni zločinci! Snažili sme sa ľudí pokojne chrániť a pokúsili sme sa s nimi komunikovať," opäť sa muž akoby ospravedlňuje.

Vasil skrýva svoju tvár, pretože dúfa, že jedného dňa sa vráti do Bieloruska. Teraz býva u svojich priateľov a bývalých kolegov. Ani netuší, kedy bude jeho návrat možný.
Vasil sa počas svojho uväznenia pokúsil zaznamenať si bitku, avšak pracovníci väznice Žodzina na to vyžiadali fax od jeho advokáta. Možnosť zavolať advokátovi, samozrejme, nebola. Už na druhý deň po jeho prepustení však zavolala vyšetrovateľka a ponúkla bitku zaznamenať. Muž usúdil, že po takomto stretnutí sa možno dlho nevráti domov. Bielorusko opustil na tretí deň po prepustení z väzenia.

Bývalý vojak sa domnieva, že vojaci časovej pohotovostnej služby skutočne nemajú na výber – musia poslúchnuť rozkaz. O špeciálnych jednotkách hovorí nasledovne: „Sú iba produktom ideologického zaobchádzania. My sme prisahali. Sú vojenskí ľudia, a je civilné obyvateľstvo. Nie sme zradcovia - sú to oni zločinci! Snažili sme sa ľudí pokojne chrániť a pokúsili sme sa s nimi komunikovať," opäť sa muž akoby ospravedlňuje.

Vasil skrýva svoju tvár, pretože dúfa, že jedného dňa sa vráti do Bieloruska. Teraz býva u svojich priateľov a bývalých kolegov. Ani netuší, kedy bude jeho návrat možný.