Mysleli sme si, že to bude naša posledná noc
Katsya (meno je zmenené)
Mysleli sme si,
že to bude naša
posledná noc
Katsya (meno je zmenené)
S Katsyou sa nerozprávame v Bielorusku. S manželom opustili krajinu po augustovej vlne teroru. Zamestnávateľ im pomohol s presunom do inej krajiny a ona naďalej pracuje na diaľku. Mladá rodina vyšla do ulíc hlavného mesta po oznámení oficiálnych výsledkov prezidentských volieb. Vidiac nevyprovokovanú brutalitu bezpečnostných dôstojníkov išli domov. A rozhodli sa opýtať príslušníkov bezpečnostných zložiek, ktorí vyzerali, že sa na chodníkoch nudia, ako sa môžu dostať domov.
S Katsyou sa nerozprávame v Bielorusku. S manželom opustili krajinu po augustovej vlne teroru. Zamestnávateľ im pomohol s presunom do inej krajiny a ona naďalej pracuje na diaľku. Mladá rodina vyšla do ulíc hlavného mesta po oznámení oficiálnych výsledkov prezidentských volieb. Vidiac nevyprovokovanú brutalitu bezpečnostných dôstojníkov išli domov. A rozhodli sa opýtať príslušníkov bezpečnostných zložiek, ktorí vyzerali, že sa na chodníkoch nudia, ako sa môžu dostať domov.
Manžela hodili do väzenského auta a začali ho tam biť. Počas výkrikov milovaného človeka Katsyu obklopilo niekoľko policajtov, ktorí ju začali urážať a predstierať, že na ňu skočia. Jeden z policajtov jej strhol z ruky biely náramok – symbol priaznivcov prezidentskej kandidátky Sviatlany Cichanovskej a prikázal jej zjesť ho. Katsya pripomína, že jednoducho nechápala, o čo ide. Policajt ju udrel do rúk, pretože odmietla zjesť náramok. Dievča malo šťastie, pretože v tej chvíli upriamili pozornosť na novú obeť. Zadržaní boli prevezení do väznice Akrescina.
Manžela hodili do väzenského auta a začali ho tam biť. Počas výkrikov milovaného človeka Katsyu obklopilo niekoľko policajtov, ktorí ju začali urážať a predstierať, že na ňu skočia. Jeden z policajtov jej strhol z ruky biely náramok –symbol priaznivcov prezidentskej kandidátky Sviatlany Cichanovskej a prikázal jej zjesť ho. Katsya pripomína, že jednoducho nechápala, o čo ide. Policajt ju udrel do rúk, pretože odmietla zjesť náramok. Dievča malo šťastie, pretože v tej chvíli upriamili pozornosť na novú obeť. Zadržaní boli prevezení do väznice Akrescina.
Katsyina kresba
Dvadsaťtri, potom až tridsaťšesť ľudí v štvormiestnej cele. Jedinou úľavou bol takzvaný „kŕmny žľab" okienko na dverách cely, cez ktoré sa podáva jedlo. Zadržaným sa počas troch dní nepodávalo jedlo, ani voda. Malé okienko na dverách dávalo možnosť nezadusiť sa, keď nebolo zatvorené.
Dvadsaťtri, potom až tridsaťšesť ľudí v štvormiestnej cele. Jedinou úľavou bol takzvaný „kŕmny žľab" okienko na dverách cely, cez ktoré sa podáva jedlo. Zadržaným sa počas troch dní nepodávalo jedlo, ani voda. Malé okienko na dverách dávalo možnosť nezadusiť sa, keď nebolo zatvorené.
Okienko na dverách zatvárali najčastejšie v noci, keď mužov vyťahovali zo susedných ciel na chodbu a bili ich. Mnohí z nich boli zadržaní spolu s blízkymi, preto ženy s hrôzou počuli krik za zatvoreným okienkom. V cele bola žena zranená gumenou guľkou. Ženy lapajúce po dychu prosili lekára aspoň otvoriť okno.

„Nedalo sa rozprávať, pretože tam nebol kyslík. Nedalo sa plakať, pretože tam nebol kyslík. Myslela som si, že je to najhlúpejšia smrť, ktorá len môže stať," spomína Katsya.
Okienko na dverách zatvárali najčastejšie v noci, keď mužov vyťahovali zo susedných ciel na chodbu a bili ich. Mnohí z nich boli zadržaní spolu s blízkymi, preto ženy s hrôzou počuli krik za zatvoreným okienkom. V cele bola žena zranená gumenou guľkou. Ženy lapajúce po dychu prosili lekára aspoň otvoriť okno.

„Nedalo sa rozprávať, pretože tam nebol kyslík. Nedalo sa plakať, pretože tam nebol kyslík. Myslela som si, že je to najhlúpejšia smrť, ktorá len môže stať," spomína Katsya.
Katsyina kresba
Na základe prosby boli dvere cely otvorené dvakrát. Len preto, aby na ženy vyliali vedro s vodou. Aj tak už steny malej miestnosti mokré od dychu desiatok ľudí začali „plakať".

„Všetci sme spomínali na druhú svetovú vojnu, keď ľudí dávali do plynových komôr – bolo to veľmi podobné," hovorí Katsya. Poslednú noc sa všetci pripravovali na smrť.
Na základe prosby boli dvere cely otvorené dvakrát. Len preto, aby na ženy vyliali vedro s vodou. Aj tak už steny malej miestnosti mokré od dychu desiatok ľudí začali „plakať".

„Všetci sme spomínali na druhú svetovú vojnu, keď ľudí dávali do plynových komôr – bolo to veľmi podobné," hovorí Katsya. Poslednú noc sa všetci pripravovali na smrť.
Na tretí deň ich čakal formálny súd a presun do väznice v meste Žodzina. Katsya dostala 10 dní väzenia. Sudkyňa nepovedala ani to, z čoho bola obvinená. Čakajúc na naloženie do policajnej dodávky, ktorá ich mala vyviezť z Akrescina, sa dievča prvýkrát rozplakalo. Desiatky zbitých mužov kľačali vonku na kolenách. Niektorí sa nedokázali ani sami postaviť. Katsya nevedela, že jej manžel bol prepustený skôr, a tak so strachom pozerala na zbité tváre. V policajnej dodávke dievčatá sprevádzali traja policajti. Dvaja pozerali do telefónu a listovali Tinder. Tretí, starší, vážne rozprával zadržaným, že na Akrescine nikoho nebili.
Na tretí deň ich čakal formálny súd a presun do väznice v meste Žodzina. Katsya dostala 10 dní väzenia. Sudkyňa nepovedala ani to, z čoho bola obvinená. Čakajúc na naloženie do policajnej dodávky, ktorá ich mala vyviezť z Akrescina, sa dievča prvýkrát rozplakalo. Desiatky zbitých mužov kľačali vonku na kolenách. Niektorí sa nedokázali ani sami postaviť. Katsya nevedela, že jej manžel bol prepustený skôr, a tak so strachom pozerala na zbité tváre. V policajnej dodávke dievčatá sprevádzali traja policajti. Dvaja pozerali do telefónu a listovali Tinder. Tretí, starší, vážne rozprával zadržaným, že na Akrescine nikoho nebili.
Po prepustení na slobodu sa väčšina dievčat, ktoré boli spolu v cele, spojila v Telegrame. V spoločnej konverzácii sa dievčatá navzájom podporujú. Dospeli k záveru, že vodou z vedra ich polieval vedúci ústavu Akrescina, Yauhen Shapetska.
Po prepustení na slobodu sa väčšina dievčat, ktoré boli spolu v cele, spojila v Telegrame. V spoločnej konverzácii sa dievčatá navzájom podporujú. Dospeli k záveru, že vodou z vedra ich polieval vedúci ústavu Akrescina, Yauhen Shapetska.
Katsya hovorí, že vedenie väznice v Žodzina nevedelo, čo má robiť s neregistrovanými väzňami. Mala pri sebe iba potvrdenie o pobyte na Akrescine. Jedna zo zamestnankýň sa postarala o Katsyu a ďalšie dievča, ktoré bolo v rovnakej situácii. Po niekoľkých hodinách chodenia po kanceláriách boli prepustené. Katsya mala šťastie – pod múrmi väznice na ňu čakal jej manžel. Svoju manželku našiel cez databázu centra pre ľudské práva Viasna. Tam ho upozornili, že ľudí začali prepúšťať.

Skôr, než sa zmení vláda, rodina sa neplánuje vrátiť do vlasti.
Katsya hovorí, že vedenie väznice v Žodzina nevedelo, čo má robiť s neregistrovanými väzňami. Mala pri sebe iba potvrdenie o pobyte na Akrescine. Jedna zo zamestnankýň sa postarala o Katsyu a ďalšie dievča, ktoré bolo v rovnakej situácii. Po niekoľkých hodinách chodenia po kanceláriách boli prepustené. Katsya mala šťastie – pod múrmi väznice na ňu čakal jej manžel. Svoju manželku našiel cez databázu centra pre ľudské práva Viasna. Tam ho upozornili, že ľudí začali prepúšťať.

Skôr, než sa zmení vláda, rodina sa neplánuje vrátiť do vlasti.
Dokument: