5x5 metrov pre stodvadsiatich
Stanislav (meno je zmenené)
5x5 metrov
pre stodvadsiatich
pre stodvadsiatich
Stanislav (meno je zmenené)
Stanislav o mučení a bití represívnymi zložkami hovorí krátko a neochotne. Spomína skôr tých druhých. Stále opakuje, že jeho príbeh nie je ten najstrašnejší. Iní, podľa toho čo zažil, trpeli oveľa viac. Domnievame sa však, že jeho príbeh je hrôzyplný.
Stanislav o mučení a bití represívnymi zložkami hovorí krátko a neochotne. Spomína skôr tých druhých. Stále opakuje, že jeho príbeh nie je ten najstrašnejší. Iní, podľa toho čo zažil, trpeli oveľa viac. Domnievame sa však, že jeho príbeh je hrôzyplný.
Vracal sa večer, 11. augusta, domov z práce. Nie z protestov. Cestou cez most ponad rieku Svislač ho zastavili kukláči. „Čo tu robíš?! Ideš stavať barikády?" spustili. Okamžite mu zobrali mobil. Keď ho odmietol odblokovať, schmatli ho a šmarili do pripraveného auta so slovami: to je náš zakazník, tvrdo s ním! Pristál tvárou na podlahe... rany schytal najmä do zátylku a obličiek.
Neskôr Stanislava, s približne stovkou zadržaných, odviezli do Leninoveho obvodného policajného oddelenia. Bezohľadní kukláči, stojaci v špalieri, surovo mlátili nových príchodzích. Postavili ich pozdĺž steny, zviazali ruky a prinútili kľaknúť si na kolená. "Začali ma biť. Tak silno, až sa mi zatočila hlava. Spadol som na asfalt. Hneď som počul krik - ešte raz spadneš, ty hovädo, viac sa už nepostavíš!," spomína mladý muž.
Neskôr Stanislava, s približne stovkou zadržaných, odviezli do Leninoveho obvodného policajného oddelenia. Bezohľadní kukláči, stojaci v špalieri, surovo mlátili nových príchodzích. Postavili ich pozdĺž steny, zviazali ruky a prinútili kľaknúť si na kolená. "Začali ma biť. Tak silno, až sa mi zatočila hlava. Spadol som na asfalt. Hneď som počul krik - ešte raz spadneš, ty hovädo, viac sa už nepostavíš!," spomína mladý muž.
Vracal sa večer, 11. augusta, domov z práce. Nie z protestov. Cestou cez most ponad rieku Svislač ho zastavili kukláči. „Čo tu robíš?! Ideš stavať barikády?" spustili. Okamžite mu zobrali mobil. Keď ho odmietol odblokovať, schmatli ho a šmarili do pripraveného auta so slovami: to je náš zakazník, tvrdo s ním! Pristál tvárou na podlahe... rany schytal najmä do zátylku a obličiek.
Neskôr Stanislava, s približne stovkou zadržaných, odviezli do Leninoveho obvodného policajného oddelenia. Bezohľadní kukláči, stojaci v špalieri, surovo mlátili nových príchodzích. Postavili ich pozdĺž steny, zviazali ruky a prinútili kľaknúť si na kolená. "Začali ma biť. Tak silno, až sa mi zatočila hlava. Spadol som na asfalt. Hneď som počul krik - ešte raz spadneš, ty hovädo, viac sa už nepostavíš!," spomína mladý muž.
Neskôr Stanislava, s približne stovkou zadržaných, odviezli do Leninoveho obvodného policajného oddelenia. Bezohľadní kukláči, stojaci v špalieri, surovo mlátili nových príchodzích. Postavili ich pozdĺž steny, zviazali ruky a prinútili kľaknúť si na kolená. "Začali ma biť. Tak silno, až sa mi zatočila hlava. Spadol som na asfalt. Hneď som počul krik - ešte raz spadneš, ty hovädo, viac sa už nepostavíš!," spomína mladý muž.
 |  |  |  |
Odhadom tak štyridsať ľudí vohnali do vnútorného dvora oddelenia. Unavení niekoľkohodinovým státím si postupne sadali na zem. Akonáhle si to policajti všimli, opäť začalo mlátenie „zajatcov". V noci im mučitelia dali veľkú fľašu s vodou. Jedinú pre všetkých. Ani tú im nedovolili dopiť, s poznámkou - aby zdochli od smädu.
Odhadom tak štyridsať ľudí vohnali do vnútorného dvora oddelenia. Unavení niekoľkohodinovým státím si postupne sadali na zem. Akonáhle si to policajti všimli, opäť začalo mlátenie „zajatcov". V noci im mučitelia dali veľkú fľašu s vodou. Jedinú pre všetkých. Ani tú im nedovolili dopiť, s poznámkou - aby zdochli od smädu.
Keď ich druhý deň ráno, okolo ôsmej, prevpravili do väznice Akrescina, znovu na nich čakali dva rady kukláčov. "Hanba!" vrieskali po mužoch a mlátiac ich vopchali do miestnosti 5x5 metrov. Natlačili ich tam okolo 120.
Keď ich druhý deň ráno, okolo ôsmej, prevpravili do väznice Akrescina, znovu na nich čakali dva rady kukláčov. "Hanba!" vrieskali po mužoch a mlátiac ich vopchali do miestnosti 5x5 metrov. Natlačili ich tam okolo 120.
Stanislavova kresba
"V rohu preplnenej miestnosti stáli fľaše s močom – náhrada záchodu. Stáli sme aj my. Inak sa nedalo, nebolo miesta. Tlačili sme sa tam jeden na druhého, aby sme mohli aspoň tak, postojačky, zaspať," spomína Stanislav. Bez jedla, vody, a možnosti aspoň si sadnúť, strávilo tam stodvadsať ľudí dvanásť hodín. Niektorí boli tak dobití, že ledva rozoznávali svet okolo seba. Stanislav hovorí o ľuďoch, ktorí mali postrelené nohy gumenými nábojmi. "Na naše búchanie na dvere a prosby o zavolanie zdravotníkov nikto nereagoval. Pýtali sme si vodu, lieky, potrebovali sme ísť na záchod," prerušovane sumarizuje mladík. Lekár napokon predsalen prišiel, ale až po nekonečne dlhých hodínách. Počas pobytu vo dvore zadržaným v 5-minutových súdnych procesoch vymeriali tresty. Všetkých zbavovali slobody na 10 až15 dní, nezávisle od toho kde a pri čom ich zatkli.
"V rohu preplnenej miestnosti stáli fľaše s močom – náhrada záchodu. Stáli sme aj my. Inak sa nedalo, nebolo miesta. Tlačili sme sa tam jeden na druhého, aby sme mohli aspoň tak, postojačky, zaspať," spomína Stanislav. Bez jedla, vody, a možnosti aspoň si sadnúť, strávilo tam stodvadsať ľudí dvanásť hodín. Niektorí boli tak dobití, že ledva rozoznávali svet okolo seba. Stanislav hovorí o ľuďoch, ktorí mali postrelené nohy gumenými nábojmi. "Na naše búchanie na dvere a prosby o zavolanie zdravotníkov nikto nereagoval. Pýtali sme si vodu, lieky, potrebovali sme ísť na záchod," prerušovane sumarizuje mladík. Lekár napokon predsalen prišiel, ale až po nekonečne dlhých hodínách. Počas pobytu vo dvore zadržaným v 5-minutových súdnych procesoch vymeriali tresty. Všetkých zbavovali slobody na 10 až15 dní, nezávisle od toho kde a pri čom ich zatkli.
Nasledujúci večer uväznení počuli prichádzať ďalšie policajné dodávky a strašidelné kvílenie desiatok ľudí. Zdesení si mysleli, že doviezli nových zatknutých, ale mýlili sa. "Keď nás postupne vyvádzali von, až vtedy sme pochopili, že teraz tak budeme kričať my. Ten hrozný nárek vydávali tí, ktorých púšťali z väznice v tú noc," vracia sa Stanislav k znepokojivým spomienkam. Rozdelili ich na skupiny po desiatkach. Náhodne z nich vyťahovali jednotlivcov, hádzali ich k stene a mlátili hlava nehlava, alebo ich hádzali späť do cely. „Nebol v tom žiaden systém – brali každého," hovorí Stanislav. Jeho skupina mala šťastie – pustili všetkých, ale pred prepustením im nezabudli uštedriť nemálo rán obuškom.
Do práce Stanislav išiel hneď na druhý deň po prepustení. Šéf mu ponúkol voľno, akonáhle sa dozvedel dôvod jeho absencie. "Nachádzal som sa v zvláštnom stave… I keď som tri dní nespal, odmietol som." Ale už večer prišla na neho veľká únava. Nežiada špecifickú pomoc, nepýta peniaze na zotavenie. "Mne sa ušlo viditeľne menej ako ostatným. Zranenia sa mi zahojili samé. Videl som ako ich mlátili tých druhých. Nemám už žiadne modriny a odreniny," odmietavo kýve hlavou Stanislav.
Do práce Stanislav išiel hneď na druhý deň po prepustení. Šéf mu ponúkol voľno, akonáhle sa dozvedel dôvod jeho absencie. "Nachádzal som sa v zvláštnom stave… I keď som tri dní nespal, odmietol som." Ale už večer prišla na neho veľká únava. Nežiada špecifickú pomoc, nepýta peniaze na zotavenie. "Mne sa ušlo viditeľne menej ako ostatným. Zranenia sa mi zahojili samé. Videl som ako ich mlátili tých druhých. Nemám už žiadne modriny a odreniny," odmietavo kýve hlavou Stanislav.
Nasledujúci večer uväznení počuli prichádzať ďalšie policajné dodávky a strašidelné kvílenie desiatok ľudí. Zdesení si mysleli, že doviezli nových zatknutých, ale mýlili sa. "Keď nás postupne vyvádzali von, až vtedy sme pochopili, že teraz tak budeme kričať my. Ten hrozný nárek vydávali tí, ktorých púšťali z väznice v tú noc," vracia sa Stanislav k znepokojivým spomienkam. Rozdelili ich na skupiny po desiatkach. Náhodne z nich vyťahovali jednotlivcov, hádzali ich k stene a mlátili hlava nehlava, alebo ich hádzali späť do cely. „Nebol v tom žiaden systém – brali každého," hovorí Stanislav. Jeho skupina mala šťastie – pustili všetkých, ale pred prepustením im nezabudli uštedriť nemálo rán obuškom.
Do práce Stanislav išiel hneď na druhý deň po prepustení. Šéf mu ponúkol voľno, akonáhle sa dozvedel dôvod jeho absencie. "Nachádzal som sa v zvláštnom stave… I keď som tri dní nespal, odmietol som." Ale už večer prišla na neho veľká únava. Nežiada špecifickú pomoc, nepýta peniaze na zotavenie. "Mne sa ušlo viditeľne menej ako ostatným. Zranenia sa mi zahojili samé. Videl som ako ich mlátili tých druhých. Nemám už žiadne modriny a odreniny," odmietavo kýve hlavou Stanislav.
Do práce Stanislav išiel hneď na druhý deň po prepustení. Šéf mu ponúkol voľno, akonáhle sa dozvedel dôvod jeho absencie. "Nachádzal som sa v zvláštnom stave… I keď som tri dní nespal, odmietol som." Ale už večer prišla na neho veľká únava. Nežiada špecifickú pomoc, nepýta peniaze na zotavenie. "Mne sa ušlo viditeľne menej ako ostatným. Zranenia sa mi zahojili samé. Videl som ako ich mlátili tých druhých. Nemám už žiadne modriny a odreniny," odmietavo kýve hlavou Stanislav.
 |  |
