V tejto
miestnosti Boh
nie je
Maxim Novikau, utiekol z Bieloruska
V tejto
miestnosti
«oh nie je
Maxim Novikau,
utiekol z Bieloruska
S Maximom sa rozprávame v Poľsku. Spolu s niekoľkými ďalšími utečencami žije v dome kamarátov. Muž si nerobil ilúzie o spravodlivosti volieb v Bielorusku a bez toho, aby čakal na vyhlásenie výsledkov, vyšiel na protest v rodnom Homeli. Na druhý deň protestov si Maxim s kamarátom uvedomili, že blokovanie internetu bude pokračovať, a zobrali so sebou dve jednoduché vysielačky, aby sa mohli navzájom skontaktovať keby niečo. Boli zadržaní. Policajti sa rozhodli, že takto sa koordinuje protest v meste.
S Maximom sa rozprávame v Poľsku. Spolu s niekoľkými ďalšími utečencami žije v dome kamarátov. Muž si nerobil ilúzie o spravodlivosti volieb v Bielorusku a bez toho, aby čakal na vyhlásenie výsledkov, vyšiel na protest v rodnom Homeli. Na druhý deň protestov si Maxim s kamarátom uvedomili, že blokovanie internetu bude pokračovať, a zobrali so sebou dve jednoduché vysielačky, aby sa mohli navzájom skontaktovať keby niečo. Boli zadržaní. Policajti sa rozhodli, že takto sa koordinuje protest v meste.
Maximovi udierali hlavu o policajnú dodávku, nazývali ho organizátorom protestu. Skutočné peklo sa ale začalo na obvodnom policajnom oddelení. „Bola tam chodba, nútili nás sa po nej plaziť, zatiaľ čo sme mali spútané ruky," muž spomína, že na chodbe ležali desiatky ľudí, ktorých nepretržite bili kukláči, policajti a ľudia v civile.
Maximovi udierali hlavu o policajnú dodávku, nazývali ho organizátorom protestu. Skutočné peklo sa ale začalo na obvodnom policajnom oddelení. „Bola tam chodba, nútili nás sa po nej plaziť, zatiaľ čo sme mali spútané ruky," muž spomína, že na chodbe ležali desiatky ľudí, ktorých nepretržite bili kukláči, policajti a ľudia v civile.
Maximova kresba
S požiadavkou „rozprávať normálne" kukláči stiahli Maximovi nohavice a hrozili, že ho znásilnia obuškom. Pritom rozprávať sa nikto nechystal: „Na akúkoľvek otázku prilietal úder." V tej chvíli muž jednoducho nechápal, čo od neho chcú. „Toto násilie nemalo žiadnu logiku – proste dostali plnú moc, mohli robiť úplne všetko, čo chceli," Maxim si nevie vysvetliť konanie policajtov.
S požiadavkou „rozprávať normálne" kukláči stiahli Maximovi nohavice a hrozili, že ho znásilnia obuškom. Pritom rozprávať sa nikto nechystal: „Na akúkoľvek otázku prilietal úder." V tej chvíli muž jednoducho nechápal, čo od neho chcú. „Toto násilie nemalo žiadnu logiku – proste dostali plnú moc, mohli robiť úplne všetko, čo chceli," Maxim si nevie vysvetliť konanie policajtov.
Polonahého muža vtiahli do samostatnej miestnosti, kde asi šesť osôb pokračovalo v metodickom bití. Približovali k jeho tvári klaunské masky, niečo vyzerajúce ako výbušnina, protokoly, ktorých obsah muž nevidel, pretože mu opuchli oči. Tam na zemi sa Maxim začal nahlas modliť. Prvýkrát v živote, pretože neverí v Boha. „V tejto miestnosti Boh nie je. Nemusíš ani hľadať," zasmiali sa kukláči a bili ho ďalej.
Polonahého muža vtiahli do samostatnej miestnosti, kde asi šesť osôb pokračovalo v metodickom bití. Približovali k jeho tvári klaunské masky, niečo vyzerajúce ako výbušnina, protokoly, ktorých obsah muž nevidel, pretože mu opuchli oči. Tam na zemi sa Maxim začal nahlas modliť. Prvýkrát v živote, pretože neverí v Boha. „V tejto miestnosti Boh nie je. Nemusíš ani hľadať," zasmiali sa kukláči a bili ho ďalej.
Do miestnosti, kde nebol Boh, vošiel Aľaksandr Štrapau, vedúci policajného oddelenia Centrálneho obvodu v Homeli. Maxim ho okamžite spoznal. Policajný úradník pokračoval v bití a údery mieril do tváre a rozkroku. Opäť od Maxima požadoval podpísanie nejakých dokumentov a tvrdil, že kamarát ho už ohovoril. Mučenie pokračovalo niekoľko hodín, potom Maximovi vrátili jeho nohavice a dali mu kuklu. Týmito vecami už stihli utrieť krv a moč, ktoré zostali po bití ďalších zadržaných na chodbe. Prinútili ho si to obliecť a až potom ho previezli do zadržiavacieho strediska.
Do miestnosti, kde nebol Boh, vošiel Aľaksandr Štrapau, vedúci policajného oddelenia Centrálneho obvodu v Homeli. Maxim ho okamžite spoznal. Policajný úradník pokračoval v bití a údery mieril do tváre a rozkroku. Opäť od Maxima požadoval podpísanie nejakých dokumentov a tvrdil, že kamarát ho už ohovoril. Mučenie pokračovalo niekoľko hodín, potom Maximovi vrátili jeho nohavice a dali mu kuklu. Týmito vecami už stihli utrieť krv a moč, ktoré zostali po bití ďalších zadržaných na chodbe. Prinútili ho si to obliecť a až potom ho previezli do zadržiavacieho strediska.
Tam bol muž prehliadnutý zdravotníckym pracovníkom. Ten na sťažnosti iba pokrčil plecami: „To sú ľahké škrabance". Niekoľko dní za mrežami, bez bitia, sa zdali Maximovi ako sanatórium v porovnaní s tým, čo zažil počas zadržania. Ďalej nasledoval ďalší symbolický súdny proces. Sudca Siarhej Salouski už mal pripravené rozhodnutie: 15 dní väzenia. „Pozeral sa na mňa ako na hromadu hnoja," hovorí Maxim. Až 14. augusta boli Maxim a ďalšie desiatky zadržaných bez vysvetlenia prepustení.
Tam bol muž prehliadnutý zdravotníckym pracovníkom. Ten na sťažnosti iba pokrčil plecami: „To sú ľahké škrabance". Niekoľko dní za mrežami, bez bitia, sa zdali Maximovi ako sanatórium v porovnaní s tým, čo zažil počas zadržania. Ďalej nasledoval ďalší symbolický súdny proces. Sudca Siarhej Salouski už mal pripravené rozhodnutie: 15 dní väzenia. „Pozeral sa na mňa ako na hromadu hnoja," hovorí Maxim. Až 14. augusta boli Maxim a ďalšie desiatky zadržaných bez vysvetlenia prepustení.
V takomto stave prišiel Maxim na nedeľný protestný pochod. Starší ľudia k nemu pristupovali s nedôverou – mysleli si, že si tieto modré stopy namaľoval.

Maximovi sa podarilo oficiálne zaznamenať stopy bitia v regionálnej nemocnici. Diagnostikovali mu uzavretú zlomeninu stavca. Tam ho vyšetrovateľka presvedčila, aby podal oznámenie vyšetrovaciemu výboru. Potom Maxima začali hľadať. Volali nielen jeho rodine a priateľom, ale dokonca aj dobrovoľníkom, ktorí ho stretli pri zadržiavacom stredisku, a lekárom. Známi Maxima varovali, že polícia v Homeli ho stále považuje za organizátora zhromaždení. To bolo poslednou kvapkou. Spolu s kamarátom odišli do Poľska. „My sme ešte mali šťastie," hovorí muž, „na hranici sme povedali bieloruskej pohraničnej stráži, že ideme žiadať o politický azyl. Dlho premýšľali a potom nás bez ďalších otázok pustili."
V takomto stave prišiel Maxim na nedeľný protestný pochod. Starší ľudia k nemu pristupovali s nedôverou – mysleli si, že si tieto modré stopy namaľoval.

Maximovi sa podarilo oficiálne zaznamenať stopy bitia v regionálnej nemocnici. Diagnostikovali mu uzavretú zlomeninu stavca. Tam ho vyšetrovateľka presvedčila, aby podal oznámenie vyšetrovaciemu výboru. Potom Maxima začali hľadať. Volali nielen jeho rodine a priateľom, ale dokonca aj dobrovoľníkom, ktorí ho stretli pri zadržiavacom stredisku, a lekárom. Známi Maxima varovali, že polícia v Homeli ho stále považuje za organizátora zhromaždení. To bolo poslednou kvapkou. Spolu s kamarátom odišli do Poľska. „My sme ešte mali šťastie," hovorí muž, „na hranici sme povedali bieloruskej pohraničnej stráži, že ideme žiadať o politický azyl. Dlho premýšľali a potom nás bez ďalších otázok pustili."