Pobyt v cele ma pripravil o zdravie viac ako bitky a mučenie
Anton (meno je zmenené)
Pobyt v cele ma
pripravil o zdravie viac ako bitky a mučenie
pripravil o zdravie viac ako bitky a mučenie
Anton (meno je zmenené)
Anton sa zjavne na rozhovor pripravoval. Uvádza veľa detailov. S manželkou svoj príbeh podrobne opakujú, vidno, že to nie je po prvýkrát. Rodina sa snaží získať štatút utečenca v jednej z európskych krajín. Spomína, že keď bol v Bielorusku vypnutý internet, museli vytiahnuť starý televízor. Odtiaľ sa dozvedeli oficiálne volebné výsledky.
„Cítil som, že to bolo konečne víťazstvo – po dvadsiatich šiestich rokoch. Yarmoshyna (pozn.: predsedníčka ústrednej volebnej komisie) a prezentované čísla vyzerali ako smrteľné kŕče režimu. Chcel som vidieť začiatok konca," hovorí on. Keď sa mladý pár vracal z mesta domov, opýtali sa OMON na cestu. „Teraz to vyzerá ako neuveriteľne hlúpy nápad," smeje sa Anton.
„Cítil som, že to bolo konečne víťazstvo – po dvadsiatich šiestich rokoch. Yarmoshyna (pozn.: predsedníčka ústrednej volebnej komisie) a prezentované čísla vyzerali ako smrteľné kŕče režimu. Chcel som vidieť začiatok konca," hovorí on. Keď sa mladý pár vracal z mesta domov, opýtali sa OMON na cestu. „Teraz to vyzerá ako neuveriteľne hlúpy nápad," smeje sa Anton.
Anton sa zjavne na rozhovor pripravoval. Uvádza veľa detailov. S manželkou svoj príbeh podrobne opakujú, vidno, že to nie je po prvýkrát. Rodina sa snaží získať štatút utečenca v jednej z európskych krajín. Spomína, že keď bol v Bielorusku vypnutý internet, museli vytiahnuť starý televízor. Odtiaľ sa dozvedeli oficiálne volebné výsledky.
„Cítil som, že to bolo konečne víťazstvo – po dvadsiatich šiestich rokoch. Yarmoshyna (pozn.: predsedníčka ústrednej volebnej komisie) a prezentované čísla vyzerali ako smrteľné kŕče režimu. Chcel som vidieť začiatok konca," hovorí on. Keď sa mladý pár vracal z mesta domov, opýtali sa OMON na cestu. „Teraz to vyzerá ako neuveriteľne hlúpy nápad," smeje sa Anton.
„Cítil som, že to bolo konečne víťazstvo – po dvadsiatich šiestich rokoch. Yarmoshyna (pozn.: predsedníčka ústrednej volebnej komisie) a prezentované čísla vyzerali ako smrteľné kŕče režimu. Chcel som vidieť začiatok konca," hovorí on. Keď sa mladý pár vracal z mesta domov, opýtali sa OMON na cestu. „Teraz to vyzerá ako neuveriteľne hlúpy nápad," smeje sa Anton.
Jeden z príslušníkov špeciálnej jednotky povedal, aby Anton otvoril batoh, a, zatiaľ čo si ho dával dole, druhý začal muža biť. Traja kukláči hodili ho do autobusu, kde už čakala skupina ich kolegov. Pokračovali v bití a žiadali odomknúť telefón a ukázať obsah. Anton sa domnieva, že kukláči skutočne očakávali, že zatknú nejakých ozbrojených ľudí alebo prinajmenšom koordinátorov protestu. Keď videli skoro prázdny smartphone, boli trochu zmätení, až kým neprišiel rozkaz „Baľme všetkých!", a pokračovali v bití. „Ležal som na zemi a krvácal, jeden z kukláčov položil na mňa nohu, zatiaľ čo stále nových a nových ľudí hádzali do autobusu a bili," spomína Anton. Muž ešte aj vtedy dúfal, že ich odvezú na policajnú stanicu, prinútia podpísať dokument, že sa na správanie policajtov nebudú sťažovať, a pustia domov.
„Bol som si istý, že nebudem musieť platiť ani pokutu, pretože ráno sa zobudím v inej, zmenenej krajine. A myslel som si, že za pár dní sa budem môcť spolu s týmito kukláčmi zasmiať na tom, čo sa dialo," spomína. Neodviezli ich však na policajnú stanicu, ale do väznice Akrescina. Počas niekoľkých hodín museli zadržaní stáť pri šedom múre. Za každý pohyb, každú otázku bolo nočné ticho prerušené údermi obušok. „Niekto začal plakať, prosiť, aby ho pustili. Ak niekto plače a kričí, bijú ho silnejšie, aby zväčšili strach," hovorí Anton. Neskôr skupinu 15 ľudí presunuli na chodbu, kázali im vyzliecť sa a spísali osobné údaje. Všetko to sa sprevádzali neustálym bitím. Potom ich odviedli do šesťmiestnej cely. Celkovo sa v tej cele nachádzali asi tri desiatky ľudí.
„Bol som si istý, že nebudem musieť platiť ani pokutu, pretože ráno sa zobudím v inej, zmenenej krajine. A myslel som si, že za pár dní sa budem môcť spolu s týmito kukláčmi zasmiať na tom, čo sa dialo," spomína. Neodviezli ich však na policajnú stanicu, ale do väznice Akrescina. Počas niekoľkých hodín museli zadržaní stáť pri šedom múre. Za každý pohyb, každú otázku bolo nočné ticho prerušené údermi obušok. „Niekto začal plakať, prosiť, aby ho pustili. Ak niekto plače a kričí, bijú ho silnejšie, aby zväčšili strach," hovorí Anton. Neskôr skupinu 15 ľudí presunuli na chodbu, kázali im vyzliecť sa a spísali osobné údaje. Všetko to sa sprevádzali neustálym bitím. Potom ich odviedli do šesťmiestnej cely. Celkovo sa v tej cele nachádzali asi tri desiatky ľudí.
Jeden z príslušníkov špeciálnej jednotky povedal, aby Anton otvoril batoh, a, zatiaľ čo si ho dával dole, druhý začal muža biť. Traja kukláči hodili ho do autobusu, kde už čakala skupina ich kolegov. Pokračovali v bití a žiadali odomknúť telefón a ukázať obsah. Anton sa domnieva, že kukláči skutočne očakávali, že zatknú nejakých ozbrojených ľudí alebo prinajmenšom koordinátorov protestu. Keď videli skoro prázdny smartphone, boli trochu zmätení, až kým neprišiel rozkaz „Baľme všetkých!", a pokračovali v bití. „Ležal som na zemi a krvácal, jeden z kukláčov položil na mňa nohu, zatiaľ čo stále nových a nových ľudí hádzali do autobusu a bili," spomína Anton. Muž ešte aj vtedy dúfal, že ich odvezú na policajnú stanicu, prinútia podpísať dokument, že sa na správanie policajtov nebudú sťažovať, a pustia domov.
„Bol som si istý, že nebudem musieť platiť ani pokutu, pretože ráno sa zobudím v inej, zmenenej krajine. A myslel som si, že za pár dní sa budem môcť spolu s týmito kukláčmi zasmiať na tom, čo sa dialo," spomína. Neodviezli ich však na policajnú stanicu, ale do väznice Akrescina. Počas niekoľkých hodín museli zadržaní stáť pri šedom múre. Za každý pohyb, každú otázku bolo nočné ticho prerušené údermi obušok. „Niekto začal plakať, prosiť, aby ho pustili. Ak niekto plače a kričí, bijú ho silnejšie, aby zväčšili strach," hovorí Anton. Neskôr skupinu 15 ľudí presunuli na chodbu, kázali im vyzliecť sa a spísali osobné údaje. Všetko to sa sprevádzali neustálym bitím. Potom ich odviedli do šesťmiestnej cely. Celkovo sa v tej cele nachádzali asi tri desiatky ľudí.
„Bol som si istý, že nebudem musieť platiť ani pokutu, pretože ráno sa zobudím v inej, zmenenej krajine. A myslel som si, že za pár dní sa budem môcť spolu s týmito kukláčmi zasmiať na tom, čo sa dialo," spomína. Neodviezli ich však na policajnú stanicu, ale do väznice Akrescina. Počas niekoľkých hodín museli zadržaní stáť pri šedom múre. Za každý pohyb, každú otázku bolo nočné ticho prerušené údermi obušok. „Niekto začal plakať, prosiť, aby ho pustili. Ak niekto plače a kričí, bijú ho silnejšie, aby zväčšili strach," hovorí Anton. Neskôr skupinu 15 ľudí presunuli na chodbu, kázali im vyzliecť sa a spísali osobné údaje. Všetko to sa sprevádzali neustálym bitím. Potom ich odviedli do šesťmiestnej cely. Celkovo sa v tej cele nachádzali asi tri desiatky ľudí.
Antonova kresba
Tri dni strávili v malej cele. Po stenách stekali kvapky od potu a dýchania tridsiatich osôb. Anton spomína, že čas strávený v cele mu ublížil viac ako mučenie a bitky. Zatvorené okná, takmer vzduchotesné dvere. Iba dozorca občas otvoril okienko na podávanie stravy, aby zakričal na zadržaných. Dve tesne uzavreté okná a vysoké stropy – vôbec sa nedalo dýchať. „Po prvej noci sa všetci tridsiati ľudia v cele zobudili s opuchnutými hnisavými očami, začali sme páchnuť, všetko nás svrbelo, páchli sme ako tridsať spotených zbitých mužov," hovorí Anton.
Tri dni strávili v malej cele. Po stenách stekali kvapky od potu a dýchania tridsiatich osôb. Anton spomína, že čas strávený v cele mu ublížil viac ako mučenie a bitky. Zatvorené okná, takmer vzduchotesné dvere. Iba dozorca občas otvoril okienko na podávanie stravy, aby zakričal na zadržaných. Dve tesne uzavreté okná a vysoké stropy – vôbec sa nedalo dýchať. „Po prvej noci sa všetci tridsiati ľudia v cele zobudili s opuchnutými hnisavými očami, začali sme páchnuť, všetko nás svrbelo, páchli sme ako tridsať spotených zbitých mužov," hovorí Anton.
Muž je presvedčený, že príslušníci špeciálnej jednotky na Akrescina boli pod vplyvom nejakých psychotropných látok. „Policajti, ktorí sa zúčastňovali zatýkania, bili len kvôli tomu, aby bili. Spravidla bili bez ľútosti. A vo vnútri to boli ľudia ... skutočne bili tak, aby to malo čo najhorší dopad na zdravie. Keď sme sa tam ocitli, nádej zomrela," hovorí Anton. Rozpráva o desiatkach ľudí, ktorí nemohli zniesť bitky a vyprázdňovali sa. Nútili ich všetko utrieť vlastným oblečením. Spomína na astmatika, ktorého počas záchvatu naďalej bili, a potom ho obliali vodou a za nohu hodili do cely. Anton rovnako ako Mikalai videl na dvore väznice dve telá zakryté látkou. Či tí ľudia boli živí, nevie.
Muž je presvedčený, že príslušníci špeciálnej jednotky na Akrescina boli pod vplyvom nejakých psychotropných látok. „Policajti, ktorí sa zúčastňovali zatýkania, bili len kvôli tomu, aby bili. Spravidla bili bez ľútosti. A vo vnútri to boli ľudia ... skutočne bili tak, aby to malo čo najhorší dopad na zdravie. Keď sme sa tam ocitli, nádej zomrela," hovorí Anton. Rozpráva o desiatkach ľudí, ktorí nemohli zniesť bitky a vyprázdňovali sa. Nútili ich všetko utrieť vlastným oblečením. Spomína na astmatika, ktorého počas záchvatu naďalej bili, a potom ho obliali vodou a za nohu hodili do cely. Anton rovnako ako Mikalai videl na dvore väznice dve telá zakryté látkou. Či tí ľudia boli živí, nevie.
Antonova kresba
Na nádvorí Akrescina bolo postavené niečo ako pomník - na odpadkový kôš bola položená prilba a opretý štít. „Bol zabitý príslušník špeciálnej jednotky, vy špiny! Ak sa dozviem, kto to urobil, je po vás," kričal jeden z kukláčov. Oficiálne zdroje neinformovali o smrti policajta. Anton nevie, či chceli kukláči zadržaných týmto vystrašiť alebo či skutočne dostali informáciu o smrti jedného z nich.
Na nádvorí Akrescina bolo postavené niečo ako pomník - na odpadkový kôš bola položená prilba a opretý štít. „Bol zabitý príslušník špeciálnej jednotky, vy špiny! Ak sa dozviem, kto to urobil, je po vás," kričal jeden z kukláčov. Oficiálne zdroje neinformovali o smrti policajta. Anton nevie, či chceli kukláči zadržaných týmto vystrašiť alebo či skutočne dostali informáciu o smrti jedného z nich.
Súdne pojednávanie boli fraška, odohrávali sa cez Skype, každý bol odsúdený na 13-15 dní väzenia. Začali ľudí prepúšťať. Na dvore sa policajt opýtal Antona, či vie, prečo sa sem dostal. Anton odpovedal, že, samozrejme, všetkému rozumel, účasť na protestoch oľutoval a sľúbil, že sa už viac nezúčastní. „Ako som pochopil, to bola správna odpoveď. Dali mi niečo podpísať, ale neviem, čo presne, nemohol som sa pozrieť, aby som si to prečítal. Tí, ktorí povedali, že len išli okolo a ničoho sa nezúčastnili, boli znovu zbití a vrátení späť do ciel," spomína Anton. Pred prepustením bol zbitý aj ten, kto odpovedal „správne".
Keď sa rodina stretla po prepustení z väzenia, takmer okamžite sa rozhodli opustiť Bielorusko. Na záver Anton uvádza zaujímavý detail - keď prevzal svoje osobné veci na Akrescina, našiel si v telefóne vo svojom telegramovom účte niekoľko kanálov, ktoré predtým nesledoval. Verí, že takýmto spôsobom dokážu kukláči rýchlo zistiť, či už bola osoba zadržaná, a odporúča všetkým, ktorých telefón bol odomknutý, skontrolovať si kanály, ktoré odoberajú.
Keď sa rodina stretla po prepustení z väzenia, takmer okamžite sa rozhodli opustiť Bielorusko. Na záver Anton uvádza zaujímavý detail - keď prevzal svoje osobné veci na Akrescina, našiel si v telefóne vo svojom telegramovom účte niekoľko kanálov, ktoré predtým nesledoval. Verí, že takýmto spôsobom dokážu kukláči rýchlo zistiť, či už bola osoba zadržaná, a odporúča všetkým, ktorých telefón bol odomknutý, skontrolovať si kanály, ktoré odoberajú.
Súdne pojednávanie boli fraška, odohrávali sa cez Skype, každý bol odsúdený na 13-15 dní väzenia. Začali ľudí prepúšťať. Na dvore sa policajt opýtal Antona, či vie, prečo sa sem dostal. Anton odpovedal, že, samozrejme, všetkému rozumel, účasť na protestoch oľutoval a sľúbil, že sa už viac nezúčastní. „Ako som pochopil, to bola správna odpoveď. Dali mi niečo podpísať, ale neviem, čo presne, nemohol som sa pozrieť, aby som si to prečítal. Tí, ktorí povedali, že len išli okolo a ničoho sa nezúčastnili, boli znovu zbití a vrátení späť do ciel," spomína Anton. Pred prepustením bol zbitý aj ten, kto odpovedal „správne".
Keď sa rodina stretla po prepustení z väzenia, takmer okamžite sa rozhodli opustiť Bielorusko. Na záver Anton uvádza zaujímavý detail - keď prevzal svoje osobné veci na Akrescina, našiel si v telefóne vo svojom telegramovom účte niekoľko kanálov, ktoré predtým nesledoval. Verí, že takýmto spôsobom dokážu kukláči rýchlo zistiť, či už bola osoba zadržaná, a odporúča všetkým, ktorých telefón bol odomknutý, skontrolovať si kanály, ktoré odoberajú.
Keď sa rodina stretla po prepustení z väzenia, takmer okamžite sa rozhodli opustiť Bielorusko. Na záver Anton uvádza zaujímavý detail - keď prevzal svoje osobné veci na Akrescina, našiel si v telefóne vo svojom telegramovom účte niekoľko kanálov, ktoré predtým nesledoval. Verí, že takýmto spôsobom dokážu kukláči rýchlo zistiť, či už bola osoba zadržaná, a odporúča všetkým, ktorých telefón bol odomknutý, skontrolovať si kanály, ktoré odoberajú.
