Andrey už poskytol bieloruským médiám tucet rozhovorov. Začína rozprávať svoj príbeh podrobne a veselo. Až do chvíle, keď sa dostane k popisu samotného zatknutia. Zrazu ostáva zmätený a opakuje, že stále nechápe, prečo a čo sa vlastne stalo jemu a tisícom ďalších Bielorusov. V noci 12. augusta viezol priateľov domov. Na križovatke smerom k nákupnému centru Riga v Minsku pribehli k autu ozbrojení ľudia. So zbraňami v rukách všetkých vyhnali von.

„Bol som pokojný. Nepochyboval som. Vlastne som si do poslednej chvíle myslel, že nás teraz skontrolujú, nič sme neurobili, takže pôjdeme ďalej. Vôbec som nepochyboval. Až do chvíle kým nás nezložili na zem," spomína Andrey. Mužov začali biť už vtedy, počas toho ako ich prehľadávali. V kufri auta bol nájdený peroxid vodíka, čo uistilo policajtov, že zadržaní sa údajne pripravujú na protest. Muž v civile a s odokrytou tvárou, zjavne vedúci tejto skupiny, zakričal predtým, ako bol Andrey vhodený do dodávky na prevoz väzňov: „Tento je povstalec!"

V dodávke šikana pokračovala. Andreya donútili čupnúť si, a naňho si vyliezol jeden z kukláčov. „Ten bol fakt veľký, vážil aspoň sto kíl, až mi kosti zapraskali. Povedal som mu, nech zlezie, pretože je ťažký. On zostal sedieť a pritom ma začal biť po tvári, vraj jemu sa sedí dobre a nechápe, čo mi vadí. A zakričal ostatným: „Chlapi, pozrite, akú mám stoličku!" spomína Andrey. Keď dodávka zabrzdila, policajt spadol a odletel na okraj auta. A na to sa ostatní kukláči vrhli na zadržaného: „Šliapali mi po hlave, po nohách. Bili ma veľmi dlho, vlastne celú cestu. Ja som kričal od bolesti. Až keď som už nevládal kričať a omdlel, prestali. Len čo som sa prebral, znova začali, znova som zakričal a omdlel. A to sa opakovalo." Keď auto zastavilo, ľudia v ňom ležali jeden na druhom.

Zadržaných prevádzali z dodávky cez chodbu. Museli zakričať „Milujem špeciálne jednotky". Tých, ktorí kričali nahlas, sľubovali viac už nebiť. Ale bili všetkých, rukami aj nohami. V dodávke Andrey omdlel. Prebral sa až vo väznici Akrescina. „Obzrel som sa a zistil, že ležím na zemi. Aby ma prebrali, vyhodili ma z auta a začali mlátiť. Kopali nohami a bili obuškami.

Postavili ma na betón s rukami na plote. Kľačal som čelom opretý o betónový múr, oni sa prechádzali okolo a pravidelne všetkých bili," z mužovho hlasu cítiť zúfalstvo. Ľudská reťaz pred plotom sa pomaly posúvala, ako ich postupne odvádzali do ciel. Andrey nevládal držať krok, omdlieval, bili ho a nakoniec ho odvliekli pod prístrešok, kde už ležalo mnoho ďalších ľudí, ktorí nemali silu ani len na to, aby si kľakli.

Andrey mal dojem, že lekárka vo väznici nebola vôbec prekvapená mučením, ktoré sa jej odohrávalo pred očami. Nakoniec prišla sanitka. Muž spomína, že záchranári sa snažili z tohto pekla zobrať čo najviac ľudí, do jednej sanitky brali aj troch-štyroch.

„Ako som ležal, počul som, ako ľudí odvádzajú do ciel, a zneli odtiaľ neľudské výkriky. Údery a krik. Uvedomoval som si, že v žiadnom prípade sa tam nesmiem dostať. Keď prišla záchranárka, spomenul som aj svoju arytmiu aj to, že som mal ako dieťa bronchiálnu astmu. Začal som to zdôrazňovať. Bol som pripravený simulovať, ako sa len dalo, len aby som tam nezostal," hovorí Andrey čoraz rýchlejšie. Spomína si, že keď boli preč z Akrescina, lekár požičal svoj telefón trom ľuďom, aby sa mohli spojiť s príbuznými.

Andrey ostal v nemocnici do 26. augusta. A ešte dlho potom nemohol normálne chodiť a sedieť. „Chodili za mnou všetci lekári a sestry, aby sa pozreli na môj zadok, pravá polovica bola dvakrát väčšia ako ľavá," spomína muž.

Podstúpil súdnolekársku prehliadku a podal písomnú sťažnosť na brutálne bitie. Napriek tomu, že bol predvolaný na vyšetrovací výbor, nechystá sa tam.